3. časť fatimského tajomstva - zjavené Pannou Máriou sr.Lucii de Santos
3. fatimské tajomstvo bolo celé zverejnené pápežom: bl.Ján Pavol II., dňa: 13.mája 2000
"Pišem v poslušnosti voči tebe, moj Bože, ktory si mi to prikazal prostrednictvom J. E. pana
biskupa v Leirii a tvojej i mojej Najsvatejšej Matky.
Po dvoch častiach, ktore som už vyložila, videli sme po ľavej strane Našej Panej trochu vyššie
anjela s ohnivym mečom v ľavej ruke.
Šľahal z neho iskriaci plameň, ktory ako sa zda mal zapaliť cely svet.
Iskry však zhasinali pri dotyku s jasom Našej Panej, ktory vychadzal z jej
pravej ruky smerom k nemu.
Anjel ukazujuc pravou rukou na zem silnym hlasom povedal:
Pokanie, pokanie, pokanie! A v nesmiernom svetle, ktorym je Boh, sme videli:
„niečo podobne tomu, ako sa vidia osoby v zrkadle, keď pred nim prechadzaju` biskupa oblečeneho do bieleho,
mali sme predtuchu, že je to Svaty Otec`.
Ini rozni biskupi, kňazi, rehoľnici a rehoľničky vystupovali na strmy vrch, na vrchole ktoreho bol veľky križ z neotesanych kmeňov, akoby boli
z kory korkoveho stromu.
Svaty Otec, skor než tam prišiel, prešiel cez veľke mesto spolovice zrucane a neistym krokom, strapeny bolesťou a utrpenim, modlil sa za duše mŕtvych, s ktorymi sa stretal na svojej ceste.
Keď prišiel na vrchol vrchu, kľačiac pod veľkym križom bol zabity skupinou vojakov, ktori naňho strieľali z roznych zbrani a šipmi a takym istym sposobom zomierali jedni po druhych biskupi, kňazi, rehoľnici a rehoľničky a rozne svetske osoby, muži
a ženy z roznych tried a postavenia.
Pod ramenami križa boli dvaja anjeli.
Každy z nich mal v ruke krištaľovu krhlu a do nej zbierali krv mučenikov a ňou polievali duše, ktore sa približovali
k Bohu."
***
Výklad Tajomstva podľa bývalého prefekta kongregácie pre náuku viery: Kardinál Mons.Jozef Ratzinger
Prva a druha časť „fatimskeho tajomstva“ bola už zoširoka rozobrana v patričnej literature, takže
ich tu netreba ešte raz podrobne vysvetľovať. Chcel by som len kratko zamerať pozornosť na
najvyznamnejši bod. Deti v priebehu hrozneho okamihu zakusili videnie pekla. Videli pad „duši
biednych hriešnikov“. A potom im bolo povedane, prečo boli vystavene tomuto okamihu: preto,
aby ich zachranili – aby ukazali cestu spasy. Tu prichadza na myseľ vyrok z Prveho listu sv.
Petra: „dosahujete cieľ svojej viery – spasu duši“ (1 Pt 1, 9). Ako cesta na dosiahnutie tohto cieľa
bola ukazana ucta k Nepoškvrnenemu Srdcu Panny Marie, sposob prekvapivy pre ľudi
z aglosaskeho a nemeckeho prostredia. Na pochopenie stači kratka poznamka: srdce v biblickom
jazyku znamena centrum ľudskej bytosti; miesto, kde sa streta rozum, voľa, temperament
a citovosť, a v ktorom osoba nachadza svoju jednotu a svoje vnutorne zameranie. V zmysle
jedneho z blahoslavenstiev (Mt 5, 8) je nepoškvrnene srdce tym srdcom, ktore dosiahlo dokonalu
vnutornu jednotu, a preto „vidi Boha“. Ucta k nepoškvrnenemu Srdcu Panny Marie znamena
približovanie sa k tomuto postoju srdca, v ktorom sa fiat – nech sa mi stane podľa tvojej vole –
stava formujucim centrom celeho takehoto jestvovania. Ak by niekto chcel namietať, že
nemusime klasť nejaku ľudsku bytosť medzi nas a Krista, potom treba pripomenuť, že Pavol
nemal obavu povedať svojim spoločenstvam: Napodobňujte ma (1 Kor 4, 16; Flp 3,17; 1 Sol 1, 6;
2 Sol 3, 7.9). V apoštolovi si možno konkretne overiť, čo znamena nasledovať Krista. Od koho sa
to možeme v ktorejkoľvek dobe učiť lepšie, ak nie od Panovej matky?
Takto sa konečne dostavame k tretej časti „fatimskeho tajomstva“, ktore je teraz prvykrat
zverejnene v uplnosti.
Ako vyplyva z predchadzajucej dokumentacie, interpretacia, ktoru predložil kardinal Sodano vo
svojom texte 13. maja, bola najprv predložena sestre Lucii. Sestra Lucia k tomu predovšetkym
pripomenula, že jej bolo dane videnie, nie jeho vyklad. Povedala, že interpretacia neprinaleži
„vidiacemu“, ale Cirkvi. Po prečitani textu však konštatovala, že vyklad zodpoveda tomu, čo
zakusila, a že zo svojej strany uznava takuto interpretaciu ako spravnu.
Tak ako je kľučovy vyraz prvej a druhej časti „tajomstva“ termin „spasiť duše“, tak kľučovym
slovom tejto časti „tajomstva“ je trojnasobne zvolanie: „Pokanie, pokanie, pokanie:“ Pripomina
nam to vyzvu z evanjelia: „Kajajte sa verte evanjeliu“ (Mk 12 15). Chapať znamenia časov
znamena chapať naliehavosť pokania – obratenia – viery. Toto je spravna odpoveď v historickom
okamihu, charakterizovanom veľkymi nebezpečenstvami, ktore su vykreslene jednotlivymi
obrazmi. Dovolim si k tomu uviesť osobnu spomienku: v jednom rozhovore mi sestra Lucia
povedala, že ako cieľ všetkych zjaveni sa jej čoraz jasnejšie ukazovalo napomahanie rastu vo
viere, v nadeji a v laske – a všetko ostatne malo viesť k tomuto cieľu.
Preskumajme teraz trochu zbližša jednotlive obrazy. Anjel s horiacim mečom po ľavej strane
Božej Matky pripomina analogicke obrazy z Knihy zjavenia. Predstavuje hrozbu sudu, ktory
dolieha na svet. Perspektiva, že svet by mohol byť spaleny v mori ohňa, sa dnes už vobec nejavi
ako čira fantazia. Sam človek vyhotovil svojimi objavmi ohnivy meč. Videnie potom ukazuje
moc, ktora odporuje ničiacej sile – jas Božej Matky a istym sposobom z toho pochadzajuca
vyzva na pokanie. Takto je zdoraznena doležitosť slobody človeka: buducnosť nie je
nezmeniteľne stanovena a vyjav, ktory videli deti, vonkoncom nie je filmom anticipujucim
buducnosť, na ktorom by sa už nič nedalo zmeniť. Cele toto videnie sa v skutočnosti deje len
preto, aby priviedlo na scenu slobodu a zameralo ju pozitivnym smerom. Zmyslom videnia nie je
teda ukazať film o nezmeniteľne stanovenej buducnosti. Jeho vyznam je presne opačny: dať do
pohybu sily zmeny na dobro. Preto su uplne scestne tie fatalisticke vysvetľovania tretej časti
„fatimskeho tajomstva“, ktore napriklad hovoria, že atentatnik 13. maja 1981 bol iste nastrojom
v Božom plane, riadenom Božou prozreteľnosťou, a preto nemohol konať slobodne, alebo ine
podobne nazory, ktore koluju medzi ľuďmi. Videnie hovori skor o nebezpečenstvach a o ceste,
ako sa pred nimi zachraniť.
Nasledujuce vety textu ukazuju ešte raz a veľmi jasne symbolicky charakter videnia, Boh zostava
nezmerateľnym, zostava svetlom, ktore prevyšuje každe naše videnie. Ľudia sa ukazuju akoby
v zrkadle. Stale musime pamatať na limity vnutorneho videnia, ktorych hranice su tu viditeľne
naznačene. Buducnosť sa javi len „ako v zrkadle, len nejasne“ (porov. 1 Kor 13, 12). Všimnime si
jednotlive obrazy, ktore sa nachadzaju v texte „tajomstva“. Miesto konania je opisane tromi
symbolmi: strmy vrch, veľke, napoly zburane mesto a nakoniec veľky križ z neotesanych
kmeňov. Vrch a mesto symbolizuju miesto dejin ľudstva: dejiny ako namahavy vystup k vyšinam,
dejiny ako miesto ľudskej tvorivosti a spolužitia, ale sučasne ako miesto skaz, ktorymi človek niči
dielo svojej vlastnej prace. Mesto može byť miesto spolužitia a pokroku, ale aj miestom
nebezpečenstva a krajnej hrozby. Na vrchu stoji križ – cieľ a orientačny bod dejin. V križi bola
skaza premenena na spasu. Vynima sa ako znak biedy dejin a ako prisľub pre dejiny.
Potom sa tu objavuju ľudia: biskup odety v bielom („mali sme predtuchu, že ide o Svateho
Otca“), ini biskupi, kňazi, rehoľnici a rehoľničky a nakoniec muži a ženy všetkych tried
a socialnych vrstiev. Papež ide na ich čele s chvenim a bolesťou zo všetkych tych hroz, ktore ho
obklopuju. Nielen domy mesta ležia v ruinach, jeho
cesta vedie pomedzi mŕtvoly. Takto je
cesta Cirkvi opisana ako via crucis, ako cesta v dobe nasilia, ničeni a prenasledovani. V tomto
obraze možno najsť vykreslene dejiny celeho jedneho storočia. Ako miesta zeme su suhrnne
predstavene vo dvoch obrazoch – v obraze vrchu a mesta – a su upriamene na križ, tak su aj časy
predstavene na sposob zhrnutia: vo videni možeme rozpoznať naše storočie ako storočie
mučenikov, utrpenia a prenasledovani Cirkvi, storočie dvoch svetovych a mnohych lokalnych
vojen, ktore vyplnili celu jeho polovicu a dali zakušať nove formy krutosti. V zrkadle tychto
vyjavov vidime kračať svedkov viery desaťroči. V tomto suvise sa zda vhodne spomenuť jednu
vetu z listu sestry Lucie Svatemu Otcovi z 12. maja 1982: „Tretia časť ,tajomstva` sa vzťahuje na
slova Našej Panej“ ,Ak nie, (Rusko) rozseje svoje bludy po svete, širiac vojny a prenasledovania
Cirkvi, dobri budu mučeni, Svaty Otec bude veľa trpieť, niektore narody budu zničene`.“
Na via crucis celeho storočia ma osobitnu ulohu osobnosť papeža. V jeho ťažkom vystupe na
vrch možeme nepochybne vidieť viacerych papežov, ktori – počnuc sv. Piom X. až po sučasneho
papeža – mali podiel na utrpeniach tohto storočia a usilovali sa uprostred nich napredovať po
ceste, ktora vedie ku križu. Vo videni je papež zabity na ceste mučenikov. Nemal Svaty Otec, keď
si po atentate z 13. maja 1981 dal priniesť tretiu časť „tajomstva“, rozpoznať v nej svoj vlastny
osud? Veď bol veľmi blizko brany smrti a sam vysvetľuje svoju zachranu slovami? „... bola to
materinska ruka, čo viedla drahu guľky, a so smrťou zapasiaci papež sa zastavil na prahu smrti“
(13. maja 1994). To, že „materinska ruka“ zmenila drahu smrtiacej guľky opať ukazuje, že
nejestvuje nezmeniteľny osud, že viera a modlitba su silami, ktore možu vplyvať na dejiny, a že
napokon modlitba je silnejšia ako naboje a viera silnejšia ako rozbroje.
Zaver „tajomstva“ nam pripomina obrazy, ktore Lucia mohla vidieť v naboženskych knihach
a ktorych obsah pochadzal zo starobylych intuicii viery. Je to povzbudive videnie, ktore chce
dejiny krvi a sĺz preniknuť uzdravujucou mocou Boha. Anjeli zbieraju pod ramenami križa krv
mučenikov a zavlažuju tak duše, ktore sa približuju k Bohu. Kristova krv a krv mučenikov su
vnimane spoločne: krv mučenikov steka z ramien križa. Ich mučenictvo sa odohrava v solidarite
s umučenim Krista, stava sa s nim jedno. „Dopĺňať v prospech Kristovho tela – Cirkvi – to, čo
ešte chyba jeho utrpeniu“ (porov. Kol 1, 24). Ich život sa stava Eucharistiou, začlenenim do
tajomstva zrna, ktore odumiera a stava sa tak plodnym. Krv mučenikov je semenom kresťanov,
povedal Tertulian. Tak ako sa z Kristovej smrti, z jeho prebodnuteho boku zrodila Cirkev, tak je
smrť svedkov plodna pre buduci život Cirkvi. Videnie z tretej časti „tajomstva“, ktore je
spočiatku take stiesňujuce, sa konči obrazom nadeje: žiadne utrpenie nie je marne a prave
trpiaca Cirkev, Cirkev mučenikov, sa stane znamenim ukazujucim človekovi, aby hľadal Boha.
Do svojich laskavych ruk neprijima Boh len trpiacich ako Lazara, ktory našiel veľku utechu
a tajomne predstavuje Krista, ktory sa chce pre nas stať biednym Lazarom, ale je tu aj niečo viac:
z utrpenia svedkov vychadza očistna a obnovujuca sila, pretože je spritomnenim utrpenia sameho
Krista a prenaša do pritomnosti jeho spasiteľnu učinnosť.
Takto sme sa dostali k poslednej otazke: Čo znamena v celku svojich troch časti „fatimske
tajomstvo“? Čo nam hovori? Predovšetkym musime konštatovať s kardinalom Sodanom: „...
udalosti, na ktore sa vzťahuje tretia časť ,fatimskeho tajomstva`, zda sa, už patria minulosti.“
Podľa toho, ako su jednotlive udalosti zobrazene, už patria do minulosti. Kto očakaval
vzrušujuce apokalypticke zjavenia o konci sveta alebo o buducom behu dejin, musi zostať
sklamany. Fatima neposkytuje uspokojenie našej zvedavosti ako napokon kresťanska viera vo
všeobecnosti nechce byť pastvou pre našu zvedavosť. Čo nam zostava, sme videli už na začiatku
našich uvah nad textom „tajomstva“: je to povzbudenie na modlitbu ako na cestu k spase duši
a v tom istom zmysle vyzva na pokanie a obratenie.
Na zaver sa chcem ešte vyjadriť k inemu kľučovemu vyroku „tajomstva“: „Moje Nepoškvrnene
Srdce zviťazi.“ Čo to znamena? Srdce otvorene Bohu, očistene uvažovanim o Bohu je silnejšie
ako pušky a ine zbrane. Mariino fiat, slovo jej srdca, zmenilo dejiny sveta, pretože uviedlo na
tento svet Spasiteľa, lebo zasluhou tohto ano sa Boh mohol stať človekom v našom priestore
a taky ostava navždy. Zly ma moc v tomto svete, vidime to a ustavične zakušame. Ma moc, lebo
naša sloboda sa neustale nechava odvadzať od Boha. Ale odkedy ma sam Boh ľudske srdce a tak
obratil slobodu človeka smerom k dobru, smerom k Bohu, teda sloboda rozhodnuť sa pre zlo
nema už posledne slovo. Odvtedy platia slova Pisma: „Vo svete mame suženie, ale dufajte, ja
som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Fatimske posolstvo nas vyzyva doverovať tomuto prisľubu.
Kardinal Joseph Ratzinger, prefekt Kongregacie pre nauku viery
***
Modlitba zasvätenia sveta Nepoškvrenenému Srdcu Panny Márie podľa pápeža bl.Jan Pavol II.