Prečo je Cirkev nevyhnutná pre spásu človeka?

Keďže „Spása človeka“ (po smrti) znamená mať istotu v Bohu; že človek (duch-duša-telo) bude  s Bohom v Nebi a človek sa pre toto „spoločenstvo s Bohom“ musí sám rozhodnúť, tak potom je potrebné, aby čas rozhodnutia, ktorý trvá na zemi (vo väčšine) - bol toho svedectvom.

Svedectvo človeka, že chce byť spasený je predovšetkým v túžbe Boha ako aj človeka.

Boh vo svojej láske túži, aby všetci ľudia boli spasení a tak už len záleží od našej túžby.

Túžba človeka sa prejavuje predovšetkým v myšlienkach, potom v slove a nakoniec aj v skutkoch. Takže ak Boh a človek túži po spasení, človek by sa mal vo svojej mysli rozhodnúť pre spásu-nebo-spoločenstvo s Bohom. Ak potom netúži a ani do konca svojho pozemského života, tak svojim spôsobom sa rozhoduje pre odlúčenie sa od Boha.

Keďže človek sa môže rozhodnúť pre spoločenstvo s Bohom (jednota s Ním) aj v poslednej chvíle života a to túžbou (v mysli), človek v takom prípade prijme spasenie, lebo sa rozhodne prijať spásu – spoločenstvo s Bohom (ako na zemi, tak aj v nebi), pričom sa zriekne odlúčenia sa od Boha (hriechu a večného odlúčenia – pekla). Keď v takom stave človek zomrie, bude spasení.

Avšak človek, ktorý žije na zemi (dlhší čas) a má možnosť sa rozhodnúť pre svoju spásu, je potrebné, aby vytváral na zemi spoločenstvo s Bohom. Pretože, ak netúži po tomto spoločenstve tu na zemi (za života), v skutočnosti netúži ani po spoločenstve s Bohom (po smrti). Toto spoločenstvo s Bohom sa predovšetkým vytvára tým, že človek sa rozhodne prijať prítomnosť Boha, ktorý je vo veriacich kresťanov, aby tak vytvárali s Bohom „spoločenstvo spasenia“ a tým je „Cirkev viditeľná“.

„Cirkev neviditeľná“ – „trpiaca v očistci“ je taktiež potrebná pre spásu človeka, pretože tam sú duše ľudí, ktorí odišli  z pozemského života (po smrti) a potrebujú naše modlitby, aby sa mohli dostať do Neba. Svätý Pavol naznačil v 1 Kor 3, 11 ‒ 15 : „Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“..... že človek môže byť spasený (prísť do Neba) aj cez oheň (očistcový oheň) a preto ten, ktorý túži skutočne po spáse, túži aj po spáse duší z očistca.

Človek, ktorý netúži sa modliť za duše v očistci – sám si oddiaľuje svoju spásu a ak zomrie v tomto hriechu, ktorý neoľutuje dostatočne – bude v očisti, pokiaľ nebude oslobodený. 

„Oslávená Cirkev“ v Nebi je najdôležitejšie spoločenstvo s Bohom, ktoré je potrebné pre spásu človeka, pretože je cieľom ľudského života. Aj keď Boh (Ježiš Kristus) je najdôležitejšou Osobou prítomnou predovšetkým v Nebi, človek je povolaní túžiť po spoločenstve s Bohom, ale aj s dušami, ktoré sú v Nebi. Pokiaľ netúži po „nich“, v skutočnosti netúži ani po Bohu, ktorý je s nimi. Preto treba túžiť aj po dušiach v nebi a modliť sa aj za ne.

Nie, že by boli hriešni - že by sme sa mali modliť za ich oslobodenie od hriechu, ale my im môžeme vymodliť vyšší stupeň slávy a naopak - oni tak môžu nám vyprosiť u Boha lepší život. Okrem toho – budovať s nimi lepší vzťah, či spoločenstvo je predobrazom nášho budúceho (po smrti) Ako hovorí Božie Slovo: „Čo ste urobili im ... mne ste urobili“ a na inom mieste hovorí: „Nerobte druhým to, čo by ste nechceli, aby vám robili.“

Z toho celé vyplýva, že ak človek naozaj túži po svojej spáse, musí túžiť aj po láske k Bohu a k ľuďom, ktorí sú prítomní najmä v Cirkvi (oslávenej, trpiacej a putujúcej) Preto je Cirkev nevyhnutná pre spásu človeka.